Oslava konca vojny v Moskve. Fico ide.
Ako každoročne aj teraz si svet spomína na najväčšiu ľudskú katastrofu v novodobých dejinách našej civilizácie. Aj pohľady na celý tento príbeh sa aj spájajú, aj rôznia. A sú ovplyvnené históriou, aj novými udalosťami, aj novými faktami. U nás v súčasnosti rezonuje otázka – ako si spomenúť na záver tých niekoľkoročných udalostí, pred sedemdesiatymi rokmi. Všeobecne známe fakty sú:
- Je fakt, že územie nášho štátu „oslobodila“ od nemeckej armády Sovietska armáda.
- Je evidentný fakt, že jediný, kto priamo riadil celý proces sovietskeho postupu na celom fronte bol Josif Vissarionovič Džugašvili. On riadil celú stratégiu záveru východnej vojny a jeho zámery sa realizovali. A je smiešne myslieť si, že Stalin bral nejaký ohľad na zámery (alebo aj prosby) Slovenska, aj Československa.
- Je fakt, že aj na Slovensku máme vojnové cintoríny, máme obete postupu vojny a aj u nás celá tá vojnová trauma skončila až porážkou Nemecka
Keď však začneme uvažovať nad celou udalosťou musíme brať v úvahu aj iné vtedajšie faktory a hlavne stratégiu Stalina pre obdobie povojnového vývoja:
Kopu otáznikov vyvoláva spôsob vedenia vojny zo strany Stalina. Napríklad: prečo celý front čakal cca asi 100 kilometrov, kým sa nezrútilo Varšavské povstanie? Aj s veľkým množstvom obetí. Alebo to sa má pokladať tiež za oslobodenie? A začo by mali byť napríklad Poliaci vďační.
Prečo front vôbec neriešil (teda Stalin) pomoc slovenskému povstaniu ešte v 44-tom. Preto, že sa to nedalo, alebo preto, že šlo o nejaké iné a iba iné - Ruské záujmy?
Prečo sa musel front „hrabať“ cez Duklu, keď sa to dalo aj z iných smerov a možno aj jednoduchšie a s podstatne menej obeťami? Aj sovietskymi.
Som presvedčený, že Stalin vôbec neriešil oslobodenie Slovenska, Stalin si riešil iba vlastnú predstavu porazenia Nemecka a hlavne v tej dobe už takmer úplne jasné víťazstvo bolo riešené jednoznačne v súlade s jeho predstavami o následnom povojnovom usporiadaní a jeho ambíciami na ovládnutie čím väčšieho územia. Európskeho. To, že mu na smrti vlastných vojakov pramálo záležalo (a cudzích vojsk už vôbec) je tiež fakt.
A teda možno je namieste otázka: prečo až taká extrémna vďaka za to, čo vlastne vôbec neurobil pre Slovensko (teda aj Československo), ale iba pre svoje vlastné, nazvem ich podľa poslanca Blahu - geopolitické záujmy na ovládnutie polovice Európy. A ešte sme za to platili skoro päťdesiat rokov. My sme iba náhodou boli na tomto geografickom mieste.
Ďalej. Vyčíslil niekto, koľko z tých obetí oslobodzovania, čo natrvalo ostali na Slovensku boli Rusy, Ukrajinci, Bielorusi, alebo iné národy? Nemáme byť, keď už, rovnako pri súčasnej situácii možno rovnako vďačný aj im?
A máme oslavovať spolu iba v Moskve? Ktorá sa v súčasnosti tvári skoro podobne ako pred tými veľa rokmi? Keď je ide znovu iba o vlastné záujmy svojich hegemonistických chúťok. Podľa jedného, nejakého diskusného vyjadrenia vraj „.... Lavrov je bezva chlap... „ to však neznamená pre Slovensko vôbec nič. Nemalo by! Znamená niečo (možná) iba pre Rusko. Ale prečo sa to páči (teda nejaký Lavrov) občanovi iného štátu, v tomto prípade Slovenska – to už svedčí o vlastnom mentálnom podhodnotení. Nakoniec prečo robiť niečo, čo má význam iba pre Rusko? Pre Slovensko žiaden, nijaký a možno aj nikdy.
A teda máme ľudskú povinnosť vzdať úctu aj padlým na našom území. Ale nie osloboditeľom, pretože oni sem nešli oslobodzovať, ale rozšíriť Sovietsku ríšu. Pretože, keby chceli oslobodzovať museli by to robiť inak.
A teda, že Lavrov sa bol pokloniť na Slovensku padlým sovietskym vojakom je chvályhodné a že sa u nás poklonia padlým aj náš prezident aj (možno) premiér je ľudské. Ale nič viac by sme za tým nemali hľadať. Žiadna vďačnosť za oslobodenie. Iba úcta padlým.
A ísť do Moskvy. A v terajšej dobe, keď (aj) ruský vojak evidentne zabíja občanov cudzieho štátu. No! Charaktery sa ukazujú nielen pri obhajobe Váhostavu, Doprastavu a iných parazitov na štátnom rozpočte - ale aj na oslave konca vojny.