Problém vyhorenia manažérov, vyhorených manažérov - alebo diskusia k rozvoju turistiky
Dostala sa mi do rúk veľmi zaujímavá kniha - Piešťany v zrkadle historických pohľadníc. Veľmi zaujímavá kniha. A hlavne poučná – pre obyvateľov mesta. Ale k nej sa vrátim. Niekedy v posledných dňoch vo večerných hodinách som pri prepínaní televíznych staníc naďabil na jednu zaujímavú reláciu. Psychológovia hovorili na tému takzvanej VYHORENOSTI. Pre tých, čo nemali to šťastie vidieť diskusiu to stručne vysvetlím na jednoduchom príklade: kvalitný lekár sa pozná podľa toho s akým entuziazmom pristupuje k svojej robote, s akou láskou k práci, k pacientom k zvyšovaniu odbornosti. Vyhorený kvalitný lekár sa pozná podľa toho, že je odborník, možno aj veľmi dobrý, ale k svojej práci sa venuje iba preto, aby si mohol zarobiť, aby mohol mať vlastné pôžitky. Robotu robí iba preto, že, takpovediac nič lepšie nemá. A rovnako by sme mohli povedať, že Vyhorenosť sa môže prejaviť v tom mnou myslenom stave u každého zamestnaného. Stav, keď jediné čo ho ešte „drží“ je fakt, že si môže zarobiť. Zarobiť rôzne.
Svoju prácu neberie ani zamak ako nejaké poslanie, alebo nejaký prínos pre niekoho, alebo pre nejakú skupinu ľudí . . .ale iba pre seba. Vlastne musím pripustiť, že je to v podstate momentálne viacmenej normálny jav v (postkomunistickom svete) živote ľudí, na Slovensku obzvlášť. Vôňa peňazí za každú cenu je hlavne v postkomunistických krajinách ako nejaká pandémia. Možno ako dedičstvo komunizmu, alebo ako nejaká národná stigma. Aj keď v terajšej dobe a na Slovensku zamestnanie môže mať príchuť obrovskej nezamestnanosti a tá úplne deformuje trh práce a ten pojem vyhorenosti. A tak tento pojem budem v tomto prípade aplikovať iba na pozície, ktoré sú, povedal by som „z vôle ľudu“ - volené funkcie. Hore v politike, v strede aj dole – v mestách a obciach. Pokiaľ si občan sám iniciatívne zvolí na „sebazastupovanie“ takého „vyhoreného“ odborníka má smolu. Ale na druhej strane bude mať istotu, že celé volebné obdobie takého človeka sa ponesie v znamení: zvolili ste si ma, dobre ma zaplaťte a ja to (tie štyri roky) nejako vydržím... alebo aj dlhšie, ako budete ma ochotný platiť.
Na druhej strane musím povedať, že tí zvolení vlastne za tento anachronizmus v podstate ani nemôžu. Oni iba vedia čo robiť, aby im občan dal dôveru a spolu s dôverou k tomu aj plat a pokoj. A ešte sa môže aj tešiť z toho, že on ho osobne pozná. A vyhorený, nevyhorený – to by mala byť, aj keď nie je, starosť iba tých čo sa dávajú zastupovať.
Ale vraciam sa k úvodu. Kniha o Piešťanoch. Kniha vlastne úplne potvrdzuje môj názor, aj vlastne všeobecný fakt, že robiť nové veci, nové projekty môžu iba tí NEVYHORENÍ ľudia. Vždy a všade! Piešťany majú za sebou mimoriadny, veľmi úspešný rozvoj v závere devätnásteho a v začiatkoch dvadsiateho storočia. To, že osud doviedol do Piešťan Winterovcov a ostatných velikánov znamená inak aj fakt, že tí ľudia CHCELI urobiť niečo aj pre seba, ale tým urobili niečo aj pre mesto. Čo niečo! Niečo obrovské. Zlatý vek Piešťan.
Ďalšia etapa parádneho rozvoja v rokoch dvadsiatych a tridsiatych sa tiež niesla v znamení rozmachu takpovediac nevyhorených mešťanostov.
Že je teraz iná doba? Že sa to už tak robiť nedá? Blbosť!
Stačí sa pozrieť do sveta, čo všetko sa dá. Keď už píšem o turistike stačí sa pozrieť kde všade „na zelenej lúke“ vznikli napríklad rôzne vodné „raje“. Nedávno som šiel okolo Bešeňovej. Ani tam a aj tam nebolo predtým nič. To píšem iba preto, že mám na mysli tentoraz takpovediac vodnú turistiku. A neobstojí názor, že sa niečo v prospech mesta aj robí . . . no aby som sa presne vyjadril – tak sa niečo aj robí. Ale Piešťany to dopredu rozhodne neposunie. Rozdiel je však „v cene“. Podstatné je koľko sa urobí a aké reálne projekty sa vytvoria za prakticky rovnakú cenu. Nakoniec aj v oblasti turizmu sú aj iné možnosti. A dosť. Veľa. Ale ani tie sa nerozbehli. Nič sa nerozbehlo. Ešte, že máme vytvorený aspoň nejaký turistický úrad zvaný Rezort Piešťany, ten všetko vyrieši - to však myslím skôr z úsmevom. A pritom som presvedčený, že po 89-tom v Piešťanoch bol enormný podklad a predpoklady na to, aby mesto sa stalo MESTOM. Vlastne to, že sa tak nestalo v konečnom dôsledku nemajú na „vine“ tí, čo akože patrili medzi „vyhorených“, ale tí čo chceli, aby tam tí vyhorení boli. Kúpele sú niečo podobné aj keď z iného dôvodu. Svetové (vraj!) a výsledok – pokles. Možno každoročný. A ešte niečo. Namiesto toho aby manažéri mesta riešili otázku koncepčného rozvoja – turistiky aj mesta dostanú do daru (!?) ďalšiu takzvanú univerzitu, ktorá bude (vraj) robiť rozvoj cestovného ruchu (vraj práve v Piešťanoch) – namiesto nich.
Možno je to osud, ale občania každovolebne rozhodli a rozhodujú, že mestu treba presne takí manažéri, ktorí pre mesto urobia takpovediac menej, ako poniektoré iné mestá. Vyhorení manažéri, ktorých podľa toho, že po nich neostalo v pamäti Piešťancov nič, čo by pripomínalo tie slávne minulé roky - okrem ich osobných majetkov. Ale musím uznať, že vyhorení manažéri aj na základe vyššie spomenutej televíznej relácie sú v Slovenskej politike až priveľmi rozmnožení.
ján derďák