Šport náš každodenný
Jedna z, pravdepodobne všetkých sprznených oblastí spoločenského života na Slovensku prežíva tiež časy hanby. Aj medzinárodne. Iba tak „akože“. Basketbal, para, alebo deaflympiada, futbal, hokej, naposledy nejaký futbalový turnaj, futbalové ihriská, takzvané Národné štadióny, futbalová kultúra, Osrblie, hádzaná a hádam všetko, do čoho človek pichne - smrdí.
Smradí príslušný úradný „referent“, smradí volený verejný funkcionár, smradí už aj športový sused, smradí „ministerský“, smradí primátor, smradí skoro každý, ktorý môže do akéhokoľvek „cudzieho“ vreca strčiť ruku – pre seba.
Čím to je, že je situácia taká aká je, že sa ustavične boríme z takýmito v podstate klasickými zlozvykmi.
My sme schopní kradnúť aj v športe. My sme schopný kradnúť a podvádzať na čomkoľvek.
My začíname žiť v chimére, že to tak má byť, ako je. A štátu stačí trochu podporiť niektoré vodné športy a aj hokej ( hlavne výstavbou predraženého štadióna) a má takmer pokoj. Čo na tom, že mládež veľmi rýchlo nájde náhradný zdroj trávenia mladosti a že následky budú dlho nepriaznivo pôsobiť vo viacerých oblastiach nášho života. A mládež nerozozná, či to, čo sa robí a ako sa to robí, je jej na prospech a vlastne aj na prospech štátu, alebo nie. Do zlého systému sa veľmi ľahko skĺzava.
Okrem niektorých „výkrikov“ upozorňujúcich na nenormálnosť, aj to iba tých, ktorých sa to momentálne (niekedy) týka, sa vlastne nič nerobí a dokonca sa vytvára ovzdušie (zhora - od rôznych diskutujúcich, zdola - od typicky obyčajných radových ľudí, že čo otravujú a ešte do toho zapletajú každý svoje, svoje vlastné záujmy, svoje, obyčajne politické tričko, ale aj iné . . . pamätáme si ešte, ako tých jedincov, ktorý priamo poukazovali na – doslova podvod pri výstavbe zimného štadióna pre majstrovstvá sveta, opľúvali priaznivci nejakej politickej strany. Vraj, čo si to dovoľuje – ich stranu, ktorá vlastne celú „stavbu“ politicky kryla,,, ohovárať. Tu sa ukazuje charakter, v tomto prípade tejto strany – ale aj to, akých má priaznivcov. Hulvátov. Tie ďalšie strany zapletené akýmkoľvek spôsobom do takýchto a podobných akcií sú charakterom podobné.
Okrem toho, že štát doslova nemá záujem podporovať zdravý, aspoň približne vyvážený rozvoj mladého človeka, pravdepodobne preto, lebo sa pravdepodobne riadi zásadou „po nás potopa“ a dokladám, že je jedno ktorá strana riadi a kedykoľvek riadila „školstvo a šport. To, že z financií, z ktorých by mohlo ísť aj na rozvoj „masového“ športu, teda nie športu, ako takého, ale športovej aktivity mládeže sú rôznou formou poprelievané, teraz eurá, predtým koruny, bohviekde a bohviekam. Nikoho to netrápi. zvykli sme si – pravdepodobne je to naša národná mentalita.
Znova sa potvrdzuje, že verejný aj štátny systém, ktorý vytvorili (súčasný) politici zlyháva v každej oblasti, kde môže mať nejaký vplyv a pôsobnosť. Šport, kultúra, školstvo, zdravotníctvo, podnikateľské prostredie, životné prostredie, armáda, doprava . . . . proste všade. Všade! A to sa dá „európsky spojazdniť iba s ľuďmi, ktorí sú jednoducho povedané čistý a zároveň ochotný realizovať politický systém, kde bude prvoradá zodpovednosť.
A iba blbec bude tých svojich politických reprezentantov hľadať medzi tými terajšími.
Príklad: jeden z mnohých. Zimný štadión v Bratislave. Odrazu zisťujeme, že policajti nemohli zobrať bezpečnostnú záruku pri nejakom futbalovom turnaji, lebo štadión nespĺňa bezpečnostné (alebo nejaké iné) parametre. Akcia ktorá doďaleka smrdí podvodom sa nebude dať preveriť. Lebo možno prokurátor povie, že nemá hodnoverné dôkazy v origináli, alebo poslanci nepovolia „vydanie“ poslanca, alebo nikto nič nezistí, alebo ... Lebo medveď! A občan znovu, ako už takmer vždy to isté - veľké NIČ.
Príklad ďalší, bližší: likvidácia hádzanárskej haly v Piešťanoch pred pár rokmi. Tiež kopa nejasností. Neurčitých vyjadrení zo strany zodpovedných „manažérov“ v meste, aj nejakých zodpovedných na nejakom tom ministerstve. Kdekto, nikto nič nevie – len výsledok je jasný. Niekto to potreboval. Mesto? Nejaká fyzická osoba? Nejaká iná športová skupina? Nikto nevie. Alebo vie, ale nepovie, lebo by možno prezradila nejaké obchodné tajomstvo?
Nič. Iba zopár detí a je jedno či 5, alebo 5000 navyše formuje, alebo deformuje nedostatok pohybu a zvýšené množstvo všetkých tých sprievodných javov v našej spoločnosti. Deti ani nechápu, čo všetko sa deje a ani nevedia vyvolávať podobné otrasy ako napríklad autodopravcovia, doktori, vlakové služby a hádam by som mohol spomenúť všetky skupiny aktívne pracujúcich ...
Namiesto procesu v intenciách športovej politiky bežných západoeurópskych štátov, kde rastú športové zariadenia skoro doslova ako huby po daždi a štát chápe význam telesnej aktivity pre deti a mládež, u nás sa radšej likvidujú športové zariadenia z dôvodu sebeckých záujmov a keď náhodou sa nejaké „športové mini ihriská“ otvoria, tak iba z politických dôvodov, ktoré aj tak, po krátkej dobe, vďaka „primeranému štátnemu systému“ sú z nich iba „oči pre plač“.
A nakoniec aj „Gorila“ – výkladná skriňa nášho súčasného politického systému iba dokazuje, že pomôže iba nová metla. Tie staré a všetky, sú už poriadne zasvinené. A jedine zmena prinesie so sebou aj zodpovednosť. Strach tých prípadne nových zvolených, že keď to „zbabrú“ budú musieť niesť aj zodpovednosť.
(prevzaté z autorovho blogu na sme.sk)