Turizmus, rozvoj, spokojnosť občanov verzus spokojnosť hostí, návštevníkov
Nielen v poslednom čase, ale už zopár rokov sa, aj vďaka nejakým legislatívnym pravidlám viac-menej darí osvojovať si názor, že obce a vlastne aj župy môžu zvyšovať svoj „štandard“ aj inou cestou, ako iba systémom „čo dá štát, to minieme... a dosť“. A teda existuje aj rôzna komunálna investičná politika, rovnako ako rôzne postupy využívanie týchto pravidiel. Zámery racionálne, investične zamerané na rozvoj mesta, alebo zámery podporujúce nejaký vlastný osobný záujem... zámery aj stratové, alebo ziskové ...... niekedy aj veľmi rozumné a mesto, eventuálne župa môže s úspechom získavať profit pre rozvoj mesta. A ako sa ukazuje problém s pochopením definovať nejaké ciele rozvoja v meste nie je nový a hlavne – nerobia to efektívne tí, čo by to mali. Jedným z častých „zaklínadiel“ rozvoja nášho mesta sa najviac spomína Turizmus. Turizmus, ako akési zaklínadlo a je jedno čo pod týmto pojmom si kto predstavuje. A tu sa dostávame možno k základnému problému.
Rozvoju turizmu sa v Piešťanoch nedarí. Väčší počet turistov v poslednom období na Slovensku je výsledkom príchodu turistov z okolitých štátov, ktorí majú rešpekt z prípadného bezpečnostného rizika v „teplých“ krajinách a nejaké „rezorty“ v tom nemôžu zohrávať žiadnu významnú úlohu. Snáď okrem dvoch. Košice a Liptov, ktorí to ako jediní robia tak, ako by to malo vyzerať. A to ešte nevieme, či aj v tejto priaznivejšej situácii je vôbec u nás nejaký „prírastok“ turizmu.
Prvá z príčin nášho „rozvoja turizmu“ je stále nepochopenie situácie, že chceme riešiť turizmus subjektívne – predstava, že sme ako mesto, ale aj župa, alebo štát jedineční a stačí nám iba trochu zainvestovať a výsledok príde sám a my už budeme iba „ryžovať“ a ryžovať... veď sme najlepší, minimálne v strede Európy a cudzina vlastne iba čaká, kedy sa bude môcť podhrnúť k nám a nám stačí iba postaviť hotely, reštaurácie, a bábiky zo šúpolia a napiecť koláčiky na privítanie je v súčasnej dobe totálne naivné. Nie! To je veľmi málo. Veľmi málo. A veľmi povrchný a doslova detský pohľad na problém rozvoja turizmu, chcieť aby nám v podstate cudzí ľudia doniesli skoro za nič svoje, ich peniaze. Dôležité je aj chápať tento problém nie ako potreba pre domácich (kúpalisko, športy, zľavy pre domácich ....), ale ako potrebu pre návštevníkov.
Druhá. Nechceme pochopiť, že mať úspech – to znamená najprv veľa, veľa roboty a invencie. Samozrejme tých ľudí, ktorí to majú „v popise práce“.
Tretia. Treba začať. Aj keď možno pomalými krokmi, ale začať. Musíme vytvoriť v prvom rade dôveru v nás ako hostiteľov, dôveru v našu destináciu pre hostí. Na začiatok si môžeme zodpovedať otázku: ja byť na ich mieste – čo by bolo príčinou, že by som šiel tráviť svoj čas a peniaze do Piešťan a nie niekde inde? A keď som sa, dajme tomu rozhodol pre Slovensko, čo konkrétne nájdem práve u vás? A čo nemám doma?
- Pamiatky? Kultúru? Zaujímavosť? Úsmevy? Ceny? Cyklotrasy (ozaj, vraj rezort Liptov má už teraz 800, slovom osemsto!!! kilometrov, my? Okruh okolo Sĺňavy ). Nočný život? Správanie sa vodičov, prejav vďaky chodcov na prechode, rešpekt voči turistom, cudzie jazyky, pozdravy pri stretávaní – aj cudzích ľudí, poďakovanie .......? Obsluha? Kúpele – ktorých je naozaj v každom štáte skutočne dosť? Sĺňava, vodné športy, vodná turistika, vodné vtáctvo? Pod nosom letisko, ktoré je aké je. Alebo vymyslieť nejaký nový „klondike“?
Štvrtá. Spojiť sa. Chcieť sa spojiť s partnermi, oblasťami, mestami, ktorí chcú to isté čo my. A presvedčiť ich, že môžeme byť ich partnermi. Aj keď sme už doteraz všeličo pobabrali. Pretože turista nepôjde na dovolenku zo zhruba tisíc kilometrov iba na návštevu Piešťan. A nebáť sa o problémoch hovoriť.
Piata. Môže mať dôveru návštevník v Slovensko, náš štát, plný politickej zatuchliny a právnej neresti? A to nie je vec názoru. Aký je fakt? Na to sa treba pýtať iba návštevníkov.
A až potom niekde začína proces marketingu, reklamy, lákania návštevníkov a toho skutočného turistického ruchu.
Na záver musím konštatovať:
- Kým top slovenské rezorty robia, my "prejednávame", premýšľame a plánujeme a ešte tak ponúkame koláčiky (to je jeden z posledných “zážitkov“).
- Keďže sú výsledky také aké sú, zrejme to nerobí mesto tak, ako by malo.
- A pri súčasnom postupe nie je ani predpoklad nejakého úspechu.
Alebo skúsiť niečo iné. Inú stratégiu a turizmus brať iba ako doplnok. Ale to musia dať odpoveď tí čo sľubovali.
Jan Derďák
P.S. Nabudúce niečo o meste a Tavose.